Vivien Takácsová

Si tanečníčka SĽUK-u. Si krásna, výborne tancuješ, si usmiata a viem, máš dobré srdce. Čo treba ešte o tebe vedieť?

    V prvom rade by som sa chcela poďakovať za príležitosť a za komplimenty. Pochádzam priamo z Nových Zámkov, mám dvadsaťpäť rokov a do Bratislavy som sa dostala až po ukončení základného štúdia na škole Gergelya Czuczora s vyučovacím jazykom maďarským.     Myslím si, že mám veľké šťastie v živote, totižto jedna z mála ľudí z dnešnej doby môžem povedať, že môj koníček sa stal mojou profesiou. Moja mamina ma ako trojročnú zapísala na gymnastický krúžok pre deti, ale môj talent k tancovaniu vo mne objavil až Gabriel Keller, ktorý ma so svojou manželkou učili spoločenské tance. Bohužiaľ som sa tohto športu musela vzdať, lebo sa naše cesty s tanečným partnerom rozišli, ale vedela som, že s tancom nechcem prestať. Preto som sa rozhodla pre ďalšie štúdium na Tanečnom konzervatóriu Evy Jaczovej v Bratislave. Keďže som tri roky navštevovala aj ZUŠ v Nových Zámkoch, mala som dostačujúcu prípravu na prijímacie konanie. Najskôr som nebola stotožnená s tým, že ma zaradili na štúdium ľudového tanca, ale musím uznať, že klasický tanec je potrebné trénovať už od útleho veku a koniec koncom folklór je bližšie k môjmu srdcu a našla som sa v tom.
    Po maturitách som sa rozhodla, že skúsim šťastie a prihlásim sa na konkurz do SĽUK-u. Prostredie som už poznala zo študentských čias a čerpala som veľa inšpirácie z príležitostí vidieť alebo spolupracovať s týmto telesom. Keď ma prijali, bolo mi zvláštne nastúpiť medzi ľudí, ktorí boli mojimi idolmi. Pamätám si, že som sa veľmi hanbila a moje blízke okolie, ktoré ma pozná mi to nikdy neverí, keď im to rozprávam. Zároveň ako som rozbehla svoju profesionálnu kariéru som aj začala štúdium didaktiky pre deti a mládež na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (VŠMU). Dnes už som siedmy rok v divadle aj s diplomom a od januára 2022 ma povýšili na pozíciu demi-sólista, i keď všetci tanečníci musíme ovládať všetky choreografie bez ohľadu na svoj titul. 

Ako sa spolupracuje kolegami?

    Musím povedať, že zatiaľ som sa stretla iba s takými umelcami, s ktorými  sa vždy dalo dohodnúť. Ak človeku záleží na výsledku, ktorý podávame divákom na javisku, tak osobné pocity idú bokom a hladíme na celý kolektív. Inak by to nemohlo fungovať. My reprezentujeme okrem seba aj celý SĽUK, a tým aj celé Slovensko doma i v zahraničí. Často nám vravia, že sme klenotom slovenského folklóru a keď si tú prezývku chceme zachovať, musíme vedieť vo veľkej skupine spolupracovať. Je pravda, že každý z nás je silnou osobnosťou či už v tanečnej zložke alebo v inej, ale myslím, že je to tým, že je snaha vybrať tých najlepších do nášho tímu. S mojím priateľom už je to iné (iba srandujem ).

Aké sú tvoje plány do budúcna? Kde sa vidíš o 5 rokov?

    Ťažko povedať, lebo svet sa mení každú chvíľu, ale kým mi to zdravie umožní, chcela by som zostať pri tancovaní. Popri divadle pôsobím aj ako pedagóg tanca vo folklórnom súbore Ekonóm, ale ak sa raz rozhodnem pre zmenu povolania, tak určite skúsim niečo iné. Od malička som taká, že sa vrhnem na nejaký projekt a objavujem pre mňa nové sféry. Milujem cestovať, rada spoznávam nových ľudí a často rozmýšľam kde by som bola, keby ma mamka nedá na tanec. To sa už nikdy nedozviem, ale nebojím sa, že by som sa s tancom navždy rozlúčila. Vždy bude do nejakej miery mojou súčasťou v živote.

Máš čas aj na súkromný život? Prezradíš nám niečo aj z neho?

    Moje povolanie aké je krásne, také je aj náročné a to hlavne časovo. Síce tréningy sú vždy prispôsobené podľa potreby na prípravu na predstavenia, ale nikdy nemôžem plánovať do ďalekej budúcnosti sto percentne. Aby sme vedeli čo najefektívnejšie fungovať, tak sa dovolenky čerpajú celozávodne a aj týždenný rozpis je podľa predstavení, ale mne to nevadí. Vďaka tomuto povolaniu som sa dostala na mnoho miest, čo by mi iná práca neponúkla. Teraz nedávno sme boli aj v Paríži, Dubaji alebo v Srbsku.
    A aby som odpovedala na prvú otázku, áno aj nie. Priateľa som si našla tanečníka u nás v tanečnej zložke a to nám veľmi uľahčí situáciu v tom, aby sme sa často videli. Na druhej strane možno nemáme také súkromie ako by sme si priali. Máme spoločné bývanie a taktiež nie je ľahké sa nerozprávať o robote, ale snažíme sa súkromie nemiešať prácou. Môj osobný názor je, že vďaka nášmu vzťahu s Viktorom sme sa navzájom potlačili pri práci dopredu a to nám pomohlo vypracovať sa na tú úroveň, kde momentálne sme. Sme na seba kritickejší ako na ostatných kolegov, ale vieme ako to myslíme a že to robíme v náš prospech.
    Jedinou negatívnou stránkou tejto práce je, že sa málo vidím so svojou rodinou. Preto ich často volám na naše predstavenia. V ďalších mojich voľnočasových aktivitách sa snažím spojiť príjemné s užitočným, preto chodíme na turistiku, behať, otužovať alebo na bicykle. Beriem to ako kondičnú prípravu ale na druhej strane si doprajem aj oddych pri dobrom filmu alebo jedle, na čom mi veľmi záleží.
    Na záver by som chcela povedať, že by som svoje rozhodnutie stať sa tanečným umelcom nikdy nezmenila. Mohla som byť lekárka, právnička alebo hocičo iné, ale to, že kultúra spája ľudstvo, celú našu históriu a bohužiaľ je čoraz menší záujem o ňu ma robí smutnou a o to väčšou hrdosťou a tvrdou prácou sa chcem podieľať na jej šírení.

Ďakujem za rozhovor.(KP)